Trpím, teda som

Trpím, teda som. N. Berdjajev.

Každý človek sa akémukoľvek utrpeniu snaží predísť. Cieľom života je predsa šťastie, utrpenie je naopak útokom na naše bytie.

Ako mohol Berdajajev toto celé otočiť?

Jeho krajan a súčasník, básnik Ivanov hovorí, že príčinou utrpenia je zlo - zlo je proti bytiu, život sa preto zlu bráni a sila života sa teda meria podľa schopnosti premôcť zlo. Táto sila, táto schopnosť u kresťana rastie.

Dostojevskij píše: "Svedomie človeka sa rodí v utrpení".

V tom sa javí Berdjajevov výrok zrozumiteľnejší. "Kto objavil vo všetkom, aj v utrpení, ruku Nebeského Otca, pochopil pravú hodnotu sveta. A kto objavil, že aj on sám dokáže mať hodnotu spasiteľa pre druhých, že trpí, pre druhých, objavil najvyšší stupeň svojho bytia".

L. da Vinci vyjadril na obraze Posledná večera toto: Kristus hlása: "Jeden z vás ma zradí"(Mt, 26,21). Stretáva sa so zlom vo svojom najbližšom okolí. Neodporuje, skloní hlavu a prijíma túto skutočnosť. Vie totiž, že aj toto zlo je v rukách Otca a že skrze neho sa dosahuje najvyššie dobro. Kristus tu objavuje samého seba ako Spasiteľa sveta.

Utrpenie sa vie skrze Krista premeniť na lásku - a to cez obetu. Ak obetujeme to, čo je nám nepríjemné, na akýkoľvek úmysel, zrazu sa nám utrpenie začne javiť v úplne inom svetle. Bude mať význam.

Len Kristus vie oživiť mŕtveho, vdýchnuť život do hliny, uzdravovať, vyháňať zlých duchov, očistiť človeka od hriechu. Vieme teda, že utrpenie tu na zemi nezabíja, a súčasne vo viere veríme, že toto utrpenie vedie ku šťastiu a sláve. Lebo len cez bolesť a sebazaprenie sa rodí  niečo čisté a ušľachtilé.

Úvod do Kristologie

Úvod do Kristologie

V minulosti Svätá Rus, dnes Ruská federácia, krajina osočovaná Západom, krajina milovaná Bohom.

"Sotva sa nájde história nejakého národa tak zmätená a plná bolestných zvratov, akou je história ruského národa". I. Kologrivov.

Má to však veľký význam - podobne ako aj naše denné kríže, za ktoré tí pokornejší z nás dokonca ďakujú. Práve tieto utrpenia, ktoré sú spojené so stratou orientácie, pokoja a prosperity, inšpirovala Dostojevského k presvedčeniu, že jediná láska, ktorá sa vždy osvedčila ako jediná pravá, je láska ruského chudobného ľudu ku Kristovi.

Rusko nie je sväté morálne. Dejiny nepoukazujú na to, že by boli Rusi mravne lepší než iný národ. Ale z hĺbky zeme tu vždy zaznieva-l nenápadný, tichý, stále tlmený hlas, ktorý je túžbou po svätosti a po spojení s Kristom.

Moje Rusko - to je najmä okolie Nižného Novgorodu, ktoré má v sebe niečo tak vzácne. Je to ľudskosť, ktorú som nikde inde nepocítila do takej miery, že ma to ovplyvňuje až doteraz. Správanie, myslenie - je akoby riadená Čechovovým výrokom: " V človeku všetko musí byť prekrásne, aj tvár, aj oblečenie, aj duša, aj myseľ", ja dodávam, v Duchu Svätom.